Rok 1945 vo Veľkej Vsi

Práve na Silvestra 1944 vtiahlo do obce aj delostrelectvo a zakopalo sa na dvoch miestach a to v záhrade Martina Paála balogove, tam kde je studňa "Baločka" a druhé miesto bolo na obecnej lúke v "Potoku" pri Paukovcoch pozdola dediny. Ruch, nervozita a strach obyvateľstva bol veľký, všade sa iba pošuškávalo; na uliciach rozostavané boly nemecké stráže. Každý už len očakával, čo sa bude diať, lebo už nie ďaleko rachotiace ťažké guľomety nič dobrého neznamenaly. Toho istého večera skupina Nemcov, väčšinou len samí hodnostári, sa veselo zabávali pri speve, harmonike a rádiu v učiteľskom byte, keď práve v polnoci zavznela delová salva a spiace obyvateľstvo nečakane vzrušily ostré a rezavé výstrely ďalekonostných kanónov. Nebola to síce sem dopadajúcich granátov, to boly len zvyčajné silvestrovské a či už novoročné salvy. Nervozita sa ešte len teraz objavila.
Počas pobytu nemeckých vojsk, teraz už frontových, civilnému obyvateľstvu sa nekrivdilo a preto sa tu nemôže zaznamenať žiaden spomenutia hodný, drzý prípad. Vojaci mali v obci svoje vlastné kuchyne, odkiaľ sa vyvážala strava na front cez Hrbok do Tureckej doliny a na kalinovskú hradskú cestu. Od civilného obyvateľstva nežiadali potraviny, chlieb mali nadosť, ale nebol dobrý.
Obyvateľstvo bolo už i tak netrpezlivé, kedy bude môcť privítať víťaznú Červenú armádu.
1. januára vo včasných ranných hodinách už obyvateľstvo bolo veľmi zvedavé a nepokojne sa vypytovalo na udalosti, ktoré sa práve odohraly cez polnoc. Upokojenie nastalo len vtedy, keď sa dozvedeli, že to boly len silvestrovské oslavy - streľbou kanónov vítali Nový rok.
Zatým vojska a munície pribúdalo stále viac a viac do bojových pozíc, blízkeho poľného opevnenia. Streľbu peších zbraní bolo už dobre počuť vo smere Pinciná.
Dňa 5. januára asi o desiatej hod. predpoludním začala bubnová paľba na blízky Lučenec a jej okolie a tým i na našu obec. Tento deň ostane pamätným aj pre našu obec, lebo bubnová paľba sa silno sústredila na našu obec. Ako zámerný bod bola veža kostola v strede obce a presnými zásahmi granátov a mín veľmi utrpela a bola natoľko zdemolovaná, že jej drevená konštrukcia, jej hlavné stožiare, ktoré jej boly oporou, boly rozlámané, ostatné potom z normálnej polohy vyvrátené. Medený plech, ktorý bol krytinou na celej veži, viac ako polovica z neho bola na franforce donesená.
V miestnej ľudovej škole bola zriadená nemocnica - plukovné obväzište, kde privážali z frontu ranených vojakov, na obyčajných vozoch ťahaných koňmi i volami. Ťažko ranených z tejto nemocnice zase odvážali sanitným autom, nám civilom na neznáme miesto. Toto obväzište sa pri spomínanej už bubnovej paľbe, behom pol hodiny i s ranenými i ostatným materiálom vyprázdnilo a údajne sa presťahovalo do neďalekej obce Uderinej. Okná na škole boli všetky do poslednej, od silného tlaku vzduchu ako aj črepín v blízkosti školy padnutých granátov, úplne rozbité.
Vojsko z dediny, okrem obsluhy kanónov všetko sa vysťahovalo do obranných pozíc, vopred pripraveného opevnenia, na horných poliach za dedinou. Keď bubnová paľba po nejakom čase prestala, znova sa stiahli do dediny. Pretože túto bubnovú paľbu ani sami Nemci ešte nečakali, boli ňou prekvapení. V dedine ich ostalo niekoľko mrtvých. Niekoľkí sa ukryli aj v uličke medzi domami Jána Sanisló a Ondreja Lacu naproti školy, ale posledný z nich o niekoľko okamihov sa omeškal a pozde vbehol do uličky, bol črepinou granátu tak zasiahnutý, že mu modzgy vytrhlo z hlavy a na mieste ostal ležať mŕtvy. Po utíšení paľby, svojich mrtvých pozbierali a odviezli pochovať na neznáme miesto.
Odteraz to ľudia už veľmi vážne začali brať. Na takúto streľbu neboli ani ľudia pripravení, lebo doteraz vždy dúfali, že najväčší nápor prejde na mesto Lučenec a pozdĺž komunikačných spojov. Preto nemali ešte ani úkryty. Hneď sa dali do práce bunkerov. Neboly to ozajstné frontové bunkery, ale v sklepných pivniciach, pod obytnými domami, pri čom povaly naplnili senom, dvere zaistili hrubými hradami a obkládli hrubou vrstvou hnoja, aby v prípade priameho zásahu na pivničné dvere, v hrubej vrstve hnoja nastalo stlumenie nárazu mín alebo granátov menšieho kalibru a hrady, aby náhodilú explóziu a jej ničivý účinok zabránily črepinám preniknúť na dvere pivnice, za ktorými strachom a hrôzou naplnení ľudia mali mať svoje bezpečie.
Cez našu obec sa presunovalo množstvo nemeckého vojska a jedného dňa za skorých ranných hodín tiež prechodily väčšie nemecké oddiely, ktoré boly vyládované akiste v Tomášovciach a Lučenci, pretože už ďalej trať nemohla byť v prevádzke a kalinovská hradská cesta bola už ČA odstreľovaná, preto sa presun mohol diať už len poľnými cestami jednak cez Opatovú do Veľkej Vsi a jednak z Tomášoviec. V našej obci mali títo vojaci len kratšiu zastávku - oddych. Všetky ulice boly plné trénmi a kanónmi. Vojaci bez dovolenia brali pre svoje kone seno, ďatelinu atď., koľko len sami chceli, ovšemže bez nejakej náhrady. Ostatné mužstvo vnikalo zase do domov a spiacich ešte ľudí búchaním na dvere pozobúdzali len aby sa mohli porozhrievať, lebo vtedy bola tuhá zima. Ani títo vojaci sa nedopustili nejakých násilností.
Nasledujúce dni a noci už neboly pokojné, ľudia síce chodili v nutných prípadoch ešte ulicami, ale sa pri tom obkrývali, lebo dopady granátov boly dosť časté a hocikde dopadly, takže mimo úkrytov - bunkerov, ktoré tiež neboly najbezpečnejšie a proti ťažkým dopadom vôbec nevyhovovaly, prto si nikto nebol istý so svojím životom.
Zásoby potravín a munícia bolo možné dodávať len cez našu obec. Vojenské kuchyne boly zastavené v niekoľkých dvoroch. Veľmi znepokojovali občanov aj kanóny v palebnom postavení na dolnom konci našej obce, takže pri výstrele z týchto kanónov, nebolo snadné rozoznať či to bol výstrel alebo dopad granátov.
Ako ďalšia posila prišiel aj odiel maďarských strelcov s húfnicami menšieho kalibru. Palebné postavenie mali za Hrbkom. Títo vojaci ináče sa pokojne chovali, len ich zásobovací dôstojník násilím bral ošípané a náhradu nechcel dávať žiadnu.
Hodné je tiež spomenúť aj tú okolnosť, že mladý Nemec, vojak asi 17 ročný dopúšťal sa násilností tým, že s automatom na pleciach nútil občano otvárať chlievy, kde boly ošípané a ktorá sa mu zapáčila, vyhnal von a na mieste zastrlil. Náhradu nedával žiadnu.
Keď sa front priblížil na malú vzdialenosť, prišly na pomoc aj ťažké tanky "Tygry" v počte 6 a zaujaly svoje pozície na obecnej pastve Hrbku a Potoku, kde očakávaly nepriateľský nápor. 10-11. januára nastal taký odmäk, že sneh, ktorý bol len pred pár dňami napadal, sa stopil, cez dedinu a polia bolo blato, zákopy nemohly prijať svojich "obyvateľov" - nemeckých vojakov, lebo boly naplnené vodou, čo bolo len k úspechu pre postupujúcu ČA.
Vo štvrtok 11. jan. Nemci ešte narýchlo previedli odvod koní. Všetci majitelia boli povinní predviesť všetky kone do hornej ulice, pred dom p. starostu práve v dobe odpočinku zbraní. Nezodpovedné kone brané neboly. Boly zato odobrané aj vysokožrebné kobyly, ktoré sa vo fronte vôbec nemohly hodiť, lenže milosti za odobrané kone nikto nemal. Tak boly odvedené a bez akejkoľvek náhrady odobraté vysoko žrebné kobyly týmto majiteľom: Martinovi Rajtárovi, Jánovi Lörinčíkovi matúš, Jánovi Lörinčíkovi dirík, Pavlovi Paálovi, Jánovi Lörinčíkovi ďuko a Jánovi Nemcovi.
Nasledujúce 2 dni - 12-13. jan. boly nepretržite pod veľkou bubnovou paľbou ČA, takže vonku sa už nikto nemohol zdržovať. Čo sa týka chovania dobytka počas trvania fronty, veru bolo všeliaké, statku sa dalo len vtedy, keď sa mohlo aj to len skrývajúc sa behom do maštale a zase takým spôsobom nazad. V bytoch sa nemohlo bývať pred častými dopadmi a preto ostaly prázdne, len ojedinele starší ľudia, ktorí boli odhodlaní a pripravení aj na to najhoršie, ostali doma.
Od rána dňa 13. jan. až do nočných hodín obec bola odstreľovaná ťažkými zbraňami a v ten deň bola dlhotrvajúca bubnová paľba, ohromný rachot ulicami prebiehajúcich tankov a zase veľké otrasy od dopadajúcich striel. V tento deň zatriaslo veru aj tými najsilnejšími nervami ako keby sa bol mal blížiť koniec sveta, súdny deň. Ranení a krvácajúci Nemci i s lekárom, ktorý ich už ani ošetriť nestačil, ustupovali za dedinu. Kanóny bily do poslednej chvíle a keď už ČA bola na dohľad, ustúpily a obivateľstvo netrpezlive vyčkávalo ukončenie týchto úporných bojov.
Počas tuhých bojov, ktoré sa odohrávaly ešte pozdola dediny. Nemci nepochybne odtiahli aj s rádiovou stanicou o veľkosti nákladného auta, veľký hukot robila tým, že bola poháňaná benzínovým motorom, bola zastavená vo dvore Jána a Juraja Dedinských, paľove. Pretože v tom čase bol silný odmek, nemohla sa vytiahnúť z dediny vlastným motorom, lebo gumové kolesá vo veľkom blate nezaberaly a šmýkaly, za tým účelom násilím zobrali voly od Jána Kuriša č.d.83 a sám majiteľ, nakoľko si ich nechcel dať z ruky, šiel s nimi ako pohonič. Keď to zbadali vojaci ČA, zahálili na nich minometnú paľbu len čo z dediny vyšli a to na Močárovských poliach. Nemeckým vojakom sa podarilo síce ujsť s vysielačkou, ale voly sa viacej domov k majiteľovi nevrátily, lebo tento pri zahájení minometnej paľby, zaľahol do blízkych zákopov, kde vyčkal, kým sa táto neutíšila, načo sa vrátil domov.
V predvečer 13. jan. došlo už aj k poličným bojom. Pretože vonku, pre veľkú streľbu, nikto sa bezpečne nemohol pohybovať, už len ak v pivničných úkrytoch mohol sledovať pohyb vojsk ktoré boly na obidvoch stranách podporované ťažkými tankami. Paľba to už nebola z ťažkých zbraní, boly to len ručné automaty, rýchlopalné pušky, guľomety sem-tam aj protitankové päste. Nemecké tanky musely ustupovať väčšej prevahe ruských tankov, ktoré aj veľkosťou ich ďaleko prevyšovaly. Polia za záhradami boly tankami rozbrázdené a hlboko porozrývané. Jeden nemecký tank "Tyger" akiste už nemal iného východiska ujsť ruskej presile, keď uháňal záhradou a dvorom Jána Bakšu a Jána Sanisló č.d.19 a nakoľko brány vedúce na cestu boly zatvorené, vrazil do nich a na kusy ich rozlámal. Pri týchto pouličných bojoch 2 nemecké tanky boli zajaté.
Prvá hliadka ruských vojakov pozostávajúca asi z 30 mužov prišla do dediny o 17.00 hod. dňa 13. jan. Pri ústupe nemeckých vojakov zapálená bola i stodola Jána Lörinčíka dirík č.d.7 a pretože každý len v pivnicich hľadal svoj bezpečný útulok, ľudia ani nevedeli, že vznikol požiar a hasiť neprišli. Blízki susedia i keď videli čo sa stalo, no hasiť sa predsa neodvážili prísť pre nebezpečie vlastného života. Stodola, pretože bola celá drevená a plnásenom, ďatelinou, slamou ako aj nakrytými potravinami, šatstvom a inými vecami, zhorela úplne. Zachránili sa len niektoré hospodárske stroje a vozy. Iný požiar počas bojov v obci nebol.
Zatým ruského vojska stále pribúdalo a vo večerných hodinách, už ruskí vojaci aj robili domové prehliadky hlavne v bunkeroch, kde hľadali ukrytých Nemcov - vojakov. Radosť pociťoval každý, keď videl prichádzajúcich Osloboditeľov, až teraz pominul strach, ktorý bol citeľný aj u mužov, lebo títo sa obávali, že budú nemcami odvlečení na rôzne - nebezpečné práce pri kopaní zákopov až v samej fronte ako aj donášaní streliva. Každý už volnejšie dýchal, lebo tak sa zdalo, že odchodom Nemcov, všetko nebezpečie pominulo.
Prvá noc, po príchode Rusov, bola pokojná, zbrane síce mlčaly, zato ale hrmot vozov prichádzajúceho vojska, bol značný. Nemci v ten čas, keďže neboli zbraniami vyrušovaní, zaujímali nové obranné postavenia a to na čiare: Samotrč - Močárovské pole - Skalica - Breziny - Sadenec.
Nasledujúceho dňa 14. jan. už vo včasných ranných hodinách bola obec zaplavená nesmiernym množstvom trénov - vozov, koní a ešte početnejším mužstvom pechoty, minometčíkov, telegrafistov atď. O 6. hod. zahájili Rusi útok na nemecké obranné postavenie a výsledok bol, že fronta za celé 2 týždne tuhých bojov neustúpila. Nemci sa držali. Dva týždne trpela obec nemeckým odstreľovaním, kým ešte pred príchodom Rusov do obce, smerom od Pincinej aj Rusi za celý týždeň odstreľovali nemecké pozície, ktoré boly v našej obci a pred ňou. Dohromady tedy počítajúc, z 3. týždne tuhých bojov o našu obec, ktorá tým značne utrpela, poškodené bolo velké množstvo domov i obytných i hospodárskych stavísk. Uvádzam mená týchto majiteľov, ktorí boli na budovách počas frontu poškodení: Ondrej Očkay beľo, Ján Fortiš, Martin Rajtár, Ján Lörinčík žák, Ondrej Šuľan, Ján Lörinčík dirík - tomuto stodola zhorela, Ján Antalík zdychan, vd. Helena Antalíková zdychan, Juraj Lörinčík drnda, Ján Lörinčík matúš, Martin Paál ml., Martin Lörinčík matúš starší, Evanjelická ľudová škola, kostol s vežou, vd. Mária Urbanová, vd. Helena Dedinská, Juraj Dedinský, Ondrej Kmeť, Pavel Lörinčík palič, Ján Kontriš žilinčan, Pavel Lörinčík michalove, Martin Antalík drgo, Pavel Antalík drgo, Ján Urban michalove, Juraj Antalík pizdik, Ján Kuriš, Ján Novodomský, Pavel Antalík bazaľa, Martin Nemec, Ján Maďar, Pavel Kuriš, Pavel Antal, Ján Lörinčík ďuko, Michal Lörinčík pauko, Ondrej Lörinčík pauko. Na pustatine Samotrči: Juraj Zvara, Martin Líška, Pavel Líška, Jozef Líška, Peter Purdek. Ostatní majitelia domov, keď aj mali škody na budovách, ale že boly menšieho rázu, neuvádzam. Úplne zničených, na obývanie nezodpovedných domov, nebol ani jeden. Počas trvania bojov z civilného obyvateľstva nebol zabitý žiaden a ľahšie ranený bol len Ján Antalík gango 73 ročný, keď sedel pri obloku v izbe, zasiahnutý bol črepinou do záloktia ľavej ruky pri prvej bubnovej paľbe. Malá rana sa mu chytro zahojila. Ranený bol aj Juraj Zvara st. na pustatine Samotrč, ktorého na liečenie odviezli do lučenskej nemocnice a odtiaľ ho zase previezli na neznáme miesto pravdepodobne do niektorej inej nemocnice v Maďarsku v blízkom pohraničí. Jeho rodina hoci veľmi pátrala za ním, nepodarilo sa jej predsa zistiť o ňom bližšie údaje. Dodnes sa nevrátil. Ostal nezvestný.
Ruské vojsko sa ubytovalo v súkromných domoch na úkor vlastných majiteľov. Všetky dvory v obci boli preplnené vojenskými vozmi a koňmi. V niektorých dvoroch bolo 20-30 vozov a 30-50 koní. Zásobovanie koní sa dialo na úkor gazdovho dobytka a to bez ohľadu, či mu krm ostane alebo nie, chovali, kým bolo z čoho a keď sa minulo u jedného gazdu, doniesli potom od druhého a keď už ani v dedine nebolo čoho, privážali krm z iných dedín.
Zásobovanie mužstva bolo, čo zakúpili od občanov ako hovädzí dobytok,kravy, voly, jalovice a vyberali len prvotriedne kusy a tak tiež aj ošípané. Platili novými peniazmi - bumážkami, ktoré si prichodiace vojská sebou priniesly.
Cenu dobytka ako aj ostatných produktov brali z roku 1938, hoci terajšie ceny boly až 10 - násobne väčšie, takže predávajúci booli týmto značne poškodení.
V mnohých prípadoch vlastníkov domu posielali do krytov hroziac, že bude Germán strieľať. Kto užil rozumu a nešiel, ten bol na tom lepšie ako ten, čo z bytu odišiel, mnohé veci mu potom chybovaly. Najviac ich zaujímaly skrine alebo iné náradie, ktoré bolo uzamknuté, hoci bolo i prázdne, ale dnu sa museli dostať i za cenu vylámania dverí. Vojaci boli už natoľko zbehlí v hľadaní vecí, že tieto ponachodili i keď boly zamurované alebo v zemi zakopané.
V prvý deň nasadenia útoku t.j. 14. jan. na nemecké obranné pozície, ktoré boly v močárovskej hore a na Skalici, padlo niekoľko ruských vojakov, ktorí potom boli svojimi na povozoch do obce posvážaní a pri veľkej streľbe, nakoľko fronta bola na blízku, občania boli nútení kopať jamy a mrtvých vojakov zahrabávať v záhrade pri kostole. Jamy boly kopané len 1m hlboko a niekde v jednej jame boli i dvaja mrtví pochovaní a preto nebolo divu, keď z jamy na povrch vyčnievala lebo ruka alebo noha, ktoré pravdepodobne vyhrabaly psi alebo mačky. Na zahrabanie mrtvých vojakov brali koho vonku alebo v úkryte našli. Takýmto spôsobom a hneď pri prvej jame ako prvý prvý prípad bol, že zachytili vtedajšieho starostu obce Martina Antalíka drgove a v kostole svoje bezpečie hľadajúceho písateľa tejto kroniky, učiteľa miestnej školy Zigmunda Rešetára, mrtvoly skladať z voza a týchto potom zahrabávať, výhovorky nebolo žiadnej. Nie div potom, že ľudia sa pred nimi ukrývali, lebo sa báli, aby pri zahrabávaní, neboli ranení od dopadávajúcich striel blízkeho frontu. Bol prípad, keď zahrabávali mrtvého vojaka, ktorý mal u seba vo vrecku kabáta odistený ručný granát, tento vybuchol práve vtedy, keď ho kládli do jamy. Vďaka Bohu z prítomných nebol ranený žiaden, lebo granát bol práve na spodnej strane mrtvého, ktorého explózia granátu roztrhla na poly, čím bol zhubný účinok granátu na blízko stojacích znemožnený. Pri kostole bolo vtedy pochovaných 42 ruských vojakov.
Títo frontoví vojaci z bunkerov nútili aj ženy na prácu hlavne v kuchyni, ako škrabať zemiaky, umývať nádoby atď. Ruskí vojaci neboli nároční, uspokojili sa aj s kapustou a zemiakmi - stravou veľmi jednoduchou pri čom niekoľkí jedli zo spoločnej nádoby väčšieho hrnca. Mali zato aj svoje šálky. Radi používali aj domáce vypožičané nádoby - taniere. Chleba mali nadosť a dávali ho aj civilnému obyvateľstvu, keďže si títo pre nebezpečie upiecť nemohli. Radi jedli aj mlieko "moloko" . Naše peniaze, ktoré sebou priniesli a ktoré im ako žold boly vyplácané, nemaly u nich veľkej ceny, veď za jeden liter mlieka ponúkali aj 100 Kčs a liter pálenky 1000 Kčs a za hodinky dávali aj 10-15 tisíc Kčs.
Nie div, že akonáhle nebezpečie trocha pominulo, ľudia ihneď vynašli ľahký zdroj prijmu, pálenie domácej pálenky - rožovky, pretože to bola vec veľmi výnosná.Tak sa dostalo pomedzi ľud veľké množstvo peňazí, lebo okrem peňazí Slovenským štátom vydaných, s príchodom ČA dostal sa do obehu nový druh peňazí už čsl. Kým v Slovenskom štáte boly razené aj cenné kovové peniaze zo striebra 50, 20 a 10 korunové mince a menšie z niklu; tieto nové peniaze boly všetky papierové.
Fajčiva mali dosť, neboly síce hotové cigarety, ale tabak sami krájali a potom zakrúcali do novinového papiera, lebo obyčajné cigaretové papieriky sa im trhaly a potom aj málo vedeli do nich zakrútiť, kdežto z novín odtrhnutý papier sa mohol použiť na ľubovolne veľké cigarety.
Nemecké obranné postavenie na čiare Jierecká hora - Skalica, ktoré Nemci pokladali za veľmi dôležitý a strategický bod, čo sa dalo vidieť i po fronte, lebo tu bolo najviac zákopov a opevnení, ktoré ešte dlho i po niekoľkých rokoch bude vidieť, bolo prelomené a front posunutý až do Tomášoviec. Odteraz už bolo dopadov vždy menej a menej, no, vojsko jednak z obce neodchodilo.
Minometčíci mali veľmi dobrú pozorovateľňu na veži kostola, odkiaľ len ústnym povelom dávali rozkazi do blízko stojacieho palebného postavenia. Minomety boly rozostavané v niekoľkých palebných postavení a to vo dvoroch: Pavel Paál č.71, Martin Nemec č.76, Pavel Antalík bazaľa č.78, Juraj Antalík pízdik č.84, v obecnej vyhni, Juraj Oravec č.16 a inde.
V kostole zase bola umiestnená prenosná rádio-vysielačka, ktorá po prelomení fronty bola z kostola odstránená. Vnútorné zariadenie kostola nebolo vôbec poškodené. Len okenné rámy so zasklením boly jednak od silného tlaku vzduchu a jednak aj črepinami natoľko poškodené, že sa musia dať urobiť všetky nové.
Dňa 27. jan. pred večerom sme sa dopočuli, že Nemci z Tomášoviec a okolia, ktoré bolo taktiež silne držané, svoje pozície opustili a ešte toho istého večera ruskí vojaci odchádzali z obce a to smerom na Tomášovce i Lučenec. Hrubé a ťažké delostrelectvo, ktoré malo svoje palebné postavenia na viacerých miestach a ktoré pozostávalo z viac ako 40 kanónov, po prelomení fronty i toto sa odsťahovalo smerom na Lučenec.Tieto kanóny boli ťahané silnými nákladnými, trojosovými autami americkej a canadskej výroby, ťažšie kanóny boly ťahané pásovými vozidlami.
Vojsko takýmto spôsobom sa z obce vyprázdnilo, ale nasledujúce dni prišlo zase iné, pravdepodobne zálohy. Títo v zásobovaní, odkázaní boli len na našu obec. Cez celý čas ich tunajšieho pobytu, konali vojenský výcvik a večer potom robili pochodové cvičenie so spevom. Mali aj kone s povozkami a tunajším občanom vypomáhali drevo dovážať z hory nie za peniaze, ale ovos prijímali od občanov, lebo títo sa báli do hory pristúpiť pre mínové polia, ktoré pod hrubou snehovou prikrývkou nebolo viditeľné. Vtedy bolo najlepšie len doma sedieť. Vojaci drevo v hore nekupovali, vozili kde bolo ešte pred frontom nahotovené siahové drevo a potom vozili aj hrubú guľatinu z urbárskej hory v Sadenci, ktoré urbaristi boli akejsi drevárskej spoločnosti v Bratislave odpredali. Údajne toto drevo malo sa exportovať do Talianska na stavbu lodí.
Vojakom bolo skoro všetko dovolené, oni tunajšie zákony nepoznali a ani ich nerešpektovali a keď už takto všetko drevo z hory posvážali, vypiľovali potom celé stromy a tie domov vozili. Za dobrý voz dreva žiadali vrece ovsa. Našlo sa mnoho občanov, ktorí ich v tom napomáhali, lebo ovos za drevo vďačne dávali, čím vlastne sami občania zapríčinili, že sa hora takto nivočila.
Títo vojaci boli už v obci ako poslední a odišli až 16. apríla, potom už tu viacej vojska nebolo a ktorí ojedinele ešte prišli, zdržali sa tu len prechodne jeden lebo dva dni a potom odišli.
Po prechode fronty, obec ešte za dlhý čas nemala pokoj, lebo denne sem prichodili vojaci z blízkeho mesta Lučenca, ktorí nútili občanov na prácu pri odstraňovaní trosiek po bombardovaní a nečistoty z ulíc mesta a potom aj na vojenské práce v skladoch.
Denne vysielala obec viac ako 10 povozov a 20-30 mužov. Občania boli tiež účastní pri oprave zničenej železničnej trate vo smere Fiľakovo - Lučenec - Lovinobaňa. Pracovali na opravných prácach a odstraňovaní trosiek v zasypanom tuneli v Píle a Podkriváni, ktorých konce boly silne zamínované. Vnútrajšok tunelov bol zase plný nastrkaných nákladných železničných vozňov, ktoré nemci pri ústupe samochtiac nárazom proti sebe napustili. Viac dní po 15-20 chlapov vykonávalo prácu pri odhadzovaní snehu z hradských ciest, ktorými premávka na front bola najväčšia, bola to cesta vedúca na Zvolen.
Za prechodu fronty bol zabitý alebo ťažko ranený rožný dobytok, ktorý potom sa odpredal vojakom. K nehodám došlo tým, že granát alebo mína dopadla na budovu, kde bol práve umiestnený dobytok. Poškodení boli títo majitelia: Martin Rajtár, Ondrej Kmeť, Martin Antalík drgo, a u Michala Lörinčíka paukove prechodne sa zdržujúce voly z Vidinej, ktoré boly tiež, priamym zásahom granátu do maštale zabité.
Vojaci na povozkách, nielen tu v obci sa zdržujúci, ale aj zo vzdialenejších, chodili po pýtaní ovsa, sena, zemiakov atď., čo veru občania už ťažko znášali, pretože už ani pre svoju potrebu nemali.
Boly prípady, že bol ukradený aj dobytok. Pavlovi Antalíkovi bazaľove č.d.78 cez jednu noc ukradli 3 kone. Stalo sa to pravda za jeho neprítomnosti v dome, keďže musel so svojím 12 ročným synom Júliusom, ktorý z nevedomosti a či z neopatrnosti, že sa zabáva s rozbuškou, ktorá mu v ruke vybuchla a z pravej ruky mu odtrhla konce z troch prstov, ísť k vojenskému jekárovi do Ipeľskej Nitri, kde sa zdržal na jednu noc a práve vtedy mu kone ukradli.
Jánovi Kontrišovi strojník ukradli jedinú kravu, ktorá živila 5 - člennú rodinu. Kožu z tejto kravy potom našli za dedinou pri stohu, kde ju údajne drali.
Milícia
Pre udržovanie poriadku v obci zostavená bola zo starších chlapov miestna polícia alebo ako ju tiež nazívali milícia, pozostávajúca z 12 ľudí, ktorá sa každý deň zamieňala po dvoch chlapoch, ktorí boli ozbrojení vojenskými puškami. Chodili vo svojich civilných šatoch, len na rukáve mali červenú pásku, na ktorej z ďaleka bol viditeľný nápis "Milícia"
Rumúnskí vojaci aj zo vzdialenejších obcí ako Kriváňa, Detvy dochádzali k nám na 20-30 vozoch zakupovať slamu, burgyňu, lebo iného krmu vojakom už nebolo možné dostať zakúpiť. Títo vojaci dobre platili za všetko, čo odkúpili od občanov. Prinášali sebou petrolej, cukor, droždie, zápalky atď., všetko najpotrebnejšie životné články, ktoré počas frontu, inde vobec nebolo možné zakúpiť. Pravda oni to nepredávali za peniaze, ale vymieňali za iné produkty ako za vajcia, maslo, sliepky, prasatá telce atď. Za 1kg cukru pýtali 70-80 vajec, ktorý keď sa takto prepočítal na peniaze stál 600 - 700 Kčs, za 10 dkg droždí pýtali 10 vajec 1 dkg droždí až 20 Kčs; drahota stúpala ďalej, úrady boli v tomto ohľade úplne bezmocné. Tak za 1q pšenice pýtali roľníci až 4000 Kčs, krava stála od 30 - 50 tisíc Kčs, kone od 40 - 100 tisíc i vyše, prasatá 5-6 týždňové 5-6 tisíc, jedno kura 200 - 250 Kčs, chudá hus 500 - 600 Kčs, krmená do 2000 Kčs, 1kg listového tabaku 800 - 1000 Kčs, škatuľka zápaliek 15 - 20 Kčs, bakanče 3 - 4 tisíc a čižmy 6 - 8 tisíc Kčs.
Veľmi nemilé a nežiadúce postavenie v obci mal p. starosta Martin Antalík, lebo bol stále obťažovaný a zaneprázdňovaný prichádzajúcimi vojakmi, ktorí stále vypytovale po dedine či už potraviny pre zásobovanie, alebo občanov odvádzali na rôzne práce, čo bolo pre neho ako starostu dosť nepríjemné, lebo boli len dve možnosti: vyhovieť vojakom a nevyhovieť ľuďom a opačne.Ustavičné zaťažovanie občanov rôznou prácou a dodávaním produktov, spôsobilo nenávisť oproti vojakom, ktorí v mnohých prípadoch aj neplatili za odobraté veci.
Po prechode fronty, funkciu starostu, teraz už predsedu Miestneho národného výboru prevzal Martin Kontriš srna. Ako doterajší starosta, tak aj nový predseda bol stále zaťažovaný prácou spojenou v zásobovaní vojska a dodávaní občanov a povozov na očisťovacie práce v Lučenci a okolí.
Exhumácia
Padlí ruskí vojaci, ktorí počas fronty boli pochovávaní do záhrady pri kostole, boli dňa 19. marca exhumovaní a ich telesné pozostatky do spoločného hrobu na tunajšom cintoríne uložené. Toto vyberanie mrtvých tiel bolo vykonané ešte za dobre chladného počasia a prevádzali to tunajší cigáni za 2000 Kčs, ktorý obnos hradila obec.
Ale toto miesto neostalo ich trvalým odpočinkom, lebo ešte cez leto, za pomerne značnej horúčavy, boly tieto mrtvoly znova vyberané a vkladané už do drevených truhiel, ktoré vo veľkom vyrábala fiľakovská továreň, a takto odvážané na nákladných autách ČSAD do stanice v Tomášovciach, odkiaľ potom boly zase odvážané vlakom na spoločný cintorín do Zvolena.
Odvod
Dňa 30. marca, práve na Veľký piatok bol prevedený odvod 17. ročníkov, ktorého sa museli zúčastniť všetci občania mužského pohlavia, vojaci práve tak, ako aj nevojaci. Vojenské veliteľstvo v Lučenci nariadilo posbierať všetky rádio-aparáty a uskladniť ich u predsedu MNV.
Cestovné povolenie
Osoby, ktoré cestovaly do súsedných okresov alebo vzdialenejších miest, nemohly cestu nastúpiť bez cestovného povolenia, ktoré vydával predseda MNV. Keď niekto cestoval vlakom, musel najprv pri pokladni predložiť cestovné povolenie a len potom dostál cestovný lístok. Vo vlaku potom, cestujúci súčasne s cestovným lístkom, museli predložiť aj cestovné povolenie. Kto zase cestoval pešo alebo povozom, boli to zase žandári, ktorí kontrolovali cestujúcich, ktorí svoju totožnosť museli preukázať osobnou legitimáciou a ešte cestovným povolením.
Dodávka vajec pre št. nemocnicu
Okresný národný výbor v Lučenci dal výmer našej obci pre povinnú týždennú dodávku vajec 500 kusov a 10 kg tvarohu. Týmto výmerom bola obec zaťažená za 5 mesiacov, čo bolo pre občanov dosť ťažké, lebo vajcia a tvaroh sa mu i vtedy predpisovaly, keď mu sliepky vydochly alebo prestali niesť a krava nedojila, v tomto prípade si musel tieto produkty zaopatriť za cenu 3-4 krát vyššiu, než dostál pri dodaní, jestliže sa nechcel dať ONV spokutovať. Boli i takí, ktorým ONV v Lučenci, za nesplnené dodávky, vyrúbila pokutu po 500 Kčs a to: Ondrejovi Očkaj beľo, Martinovi Lörinčík matúš ml., Martinovi Kelemen, Martinovi Paál balog a Jánovi Novodomský st.
Po prejdení fronty, občania sa ihneď dali do opravných prác svojich poškodených domov a hospodárskych stavísk, k čomu ovšem bolo potrebné vápno, tehly, cement atď. Tento stavebný materiál mohol sa zakúpiť len na predbežné potvrdenie MNV a ONV v Lučenci, čo bolo vecou dosť obtiažnou, lebo úrad ONV v Lučenci bol tak preplnený ľuďmi, ktorí tam čakali za rôznym vybavením, že úradníci si nevedeli rady s nimi.
Pri MNV bola stanovená komisia, ktorá zisťovala a odhadovala škody spôsobené na budovách frontovými udalostiami, aby tieto mohly byť časom hradené zo štátu. Okrem poškodených budov, podávané boly žiadosti aj za iné poškodené alebo vojakmi odcudzené veci.
Odstraňovanie nášlapných mín zo zamínovaných polí prevádzali jednak ruskí a jednak naši čsl. pyrotechnici, pri čom bol jeden ruský vojak zabitý.
Úroda
Úroda obilia a sadív bola veľmi slabá až katastrofálna. Pšenica a raž bola veľmi riedka a pri tom klasy slabé v mnohých prípadoch sa ani osivo nevrátilo. Kukurice a zemiakov bolo tiež málo.
Mlatba i toho roku sa konala pod dozorom mlátiacich komisárov. Obilie, zemiaky a dobytok na povinnú dodávku sa aj toho roku predpisuje a ceny sa platia len maximálne, ale zato sa ceny platia aj na čierno a pretože peňazí je nadbytok, je nesmierna drahota všetkých článkov.
Kolkovanie peňazí
Koncom augusta bolo v celom štáte prevedené kolkovanie peňazí, ktorého cieľom bolo zistiť počet obeživa, lebo v obehu boly dvojaké peniaze: bývalé slovenské bankovky, ktorých veľké množstvo bolo zničené za SNP a druhé peniaze boly, ktoré priniesla so sebou ČA - osloboditeľka. Tieto peniaze boly zase československé poukázky. Kolkovanie bolo prevedené tým spôsobom, že na bežné výdavky každého člena domácnosti bolo vydané 2500 Kčs, zvyšné peniaze boly zadržané v peňažnom ústave až do konca októbra, kedy bol vydaný celý obnos bez zrážky.
Nové peniaze
Rovnakou menovou jednotkou na celom území ČSR bola od 1. novembra 1945 československá koruna (Kčs). Nová čsl. koruna nahradzuje v pomere 1:1 dosavádne korunové jednotky či už Kč alebo Ks. Okrem už nových peňazí budú platiť ďalej jednokorunové poukázky z r. 1944 a všetky mince dosiaľ na Slovensku alebo v Čechách obiehajúce.
Skladanie starých peňazí dialo sa na základe vyplnenia výplatnej listiny, ktorú si mohol kúpiť za 10 Kčs a na každého člena uvedeného na tejto listine, dostal vyplatené už z nových peňazí po 500 Kčs, ostatné peniaze ostaly na viazanom vklade bezúročne v peňažnom ústave.
Takýmto spôsobom občianstvo ostalo skoro úplne bez peňazí, lebo obnos, ktorý dostálo pri výmene, vôbec nepostačoval pri stúpajúcej drahote a skoro sa minul. Za takéhoto stavu by nebol býval možný obchodný život, keby koncom roku a začiatkom nového roku nebola Národná banka povolila uvolniť čiastku viazaného vkladu pre nutné rodinné záležitosti ako: pohreb, svadbu, krstenie, na čo sa uvolňovalo od 2000 do 5000 Kčs. Z viazaných vkladov mohly sa aj dane a iné polatky preplácať - preúčtúvať.
História Hlavná strana Pamätná kniha