Rok 1944 vo Veľkej Vsi
| Letecké poplachy Časté bombardovanie Budapešti, zvlášť v nočných hodinách, bolo dobre viditeľné aj z našej obce, lebo požiar spôsobený náletom ako i protilietadlová paľba, trhanie šrapnelov, svetlomety atď. vydávaly obrovskú žiaru. Pri bombardovaní blízkeho mesta Lučenca dňa 23. decembra vo večerných hodinách, hukot a zavíjanie padajúcich bômb bolo silno počuť a ich dopad pôsobil aj v našej obci také otrasy a tlak vzduchu, že okná a dvere na domoch hrkotaly a svetelná žiara bola taká silná, že po ceste sa mohly noviny práve tak čítať ako vo dne. Pravda strachu bolo pri tom tiež dosť, lebo si nikto nebol istý, či dopad bômb nenastane aj v našej obci. Bombardovanie Lučenca malo za cieľ zničiť vojenské kasárne a železničnú stanicu, lenže bomby ojedinele padaly aj na tie časti mesta, kde vojenské objekty vôbec neboly. Utečenci Do našej obce prišli dňa 23. augusta poľskí, ukrajinskí a ruskí utečenci v počte asi 130 ľudí. Títo utekali pred blížiacim sa frontom. Mali sebou len tie najnutnejšie životné potreby. Ich ubytovanie bolo v Kultúrnom dome a v miestnej ľudovej škole a pozdejšie v súkromných domoch. Za toto posledné ubytovanie si museli sami platiť. Niektorí z nich boli slabo situovaní a nemali ani na to najnutnejšie živobytie, kým zase iní zámožnejší vypredávali šatstvo zo svojich zásob alebo aj iné cennosti. Pozdejšie zase niektorých donútil aj hlad, že sa dávali na prácu k roľníkom ku mlátení obilia alebo vyberať zemiaky atď. Boli väčšinou vzdelaní ľudia inteligenti. Neskoršie sa o nich rozšírili správy, že majú zbrane a tajné vysielačky, v čom sa aj žandárstvo niekoľkokrát prísnymi prehliadkami presviečalo, no pri nich, nič závadného, sa nemohlo dokázať. Žili si tu už celkom pokojne, zvykli aj na tunajšie pomery, keď znenáhla vypuklo Slovenské národné povstanie. Boli vyzvaní aj rozhlasom, aby sa do neho dobrovolne zapojili, lenže do toho toľko smelosti a odvahy nemali. Niektorí z obavy utiekli cez štátnu hranicu do blízkeho Maďarska a našli sa i takí, ktorí sa dobrovoľne pridali k partizánom. V jednom prípade, z vypočítavosti, mladý inžinier - Ukrajinec, vedel dobre aj po nemecky pridal sa partizánom, ale vo vhodnej chvíli prešiel potom k Nemcom. Národné povstanie Za povstania, 17.10.44 bol v našej obci zvolený Miestny národný výbor, ktorého členovia boli títo: |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
| Tento výbor nahradzoval doterajšie
obecné zastupiteľstvo a jeho predseda bol miesto
doterajšieho starostu a či komisára obce. Výbor, po
okupácii nemeckým vojskom, ustúpil starému
zastupiteľstvu s doterajším jeho starostom Martinom
Antalíkom drgove, ktorý zotrval v úrade až do
oslobodenia. Z našej obce ďakovať Bohu nikto nepadol a všetci sa šťastlivo bez zranenia vrátili domov. Hmotnú pomoc, ktorú naša obec za povstania prispela je nasledovná: 18 kusov koní, 48 kusov hovädzieho dobytka, 58q ovsa, 12q pšenice-raži, 60q sena, 60q zemiakov, mlieka, chleba, fazule atď. Okupovanie obce Bolo to v noci z 21. na 22. okt., keď boly civilným obyvateľstvom zbadané hliadky v okolí našej obce "Hrbku" a "Cerine", kde pozde večer boly viditeľné pohybujúce sa postavy, ktoré občas aj s elektrickým lampášom v ruke prechodily dedinou. Stal sa aj ten prípad, že takáto postava s lampášom sprevádzala istého občana, ktorý sa v nočnej hodine vracal domov. No, postava sa nijako neprezradila ani len slovom, len svietiac pred neho doprevadila ho až do domu a bez slova zmizla. Pretože v tom čase naša obec bola pohraničnou obcou Maďarska, odkiaľ sa valili okupanti, obsadzovanie dôležitých bodov sa previedlo ešte v noci. V nedeľu ráno 22. októbra nielen že zprávy o obsadzovaní dochádzaly do našej obce, ale aj bojove somknuté útvary už postupovaly jednak poza záhrady, aby obec obkolesily, ale tiež aj prostred dedinou - ulicou od Hrbku vedľa kostola sa tiahli ozbrojení Nemci - Esesáci a už viedli pred sebou chlapov civiľov. Keď to videli ženy, čo sa robí, že všetkých chlapov, ktorých vidia na ulici alebo vo dvoroch, berú sebou, nastal veľký strach a jajčanie o božekanie. Ktorí chlapi ešte mohli, tak sa ukrývali napochytro v pajtách po sene, v stohoch slamy alebo, ktorý kde ako mohol, tak sa urobil bezpečným. Takým spôsobom, že ktorého chlapa zachytili a viedli pred sebou, nazbieral sa veru pekný počet občanov do richtárovho dvora, vtedy Martina Antalíka drgove, kde boli držaní ako rukojmí a zaistení zpredu z ulice aj ťažkým guľometom. Pán richtár vtedy pod osobnou zodpovednosťou ručil, že v obci sa nenachodí ani jeden partizán a keď bola obec prehliadnutá a zistený poriadok, rukojmých pustili domov. Obsadenie našej obce sa previedlo bez jediného výstrelu a za krátku dobu, lebo už predpoludním vojaci opúšťali obec. Nemci, počas okupácie, naliehali na vtedajšie slovenské úrady, aby nútili obyvateľov štátu odovzdávať dobytok a rôzne potraviny. Vtedy z našej obce nútene sa odovzdalo: 28 kusov koní, 30 kusov hovädzieho dobytka, 15 kusov ošípaných, 65q ovsa, 90q sena, 25q zemiakov, 70q krmnej repy atď. Blíženie frontu Front bol pomerne ešte dosť ďaleko a už bolo počuť ťažké a dlhotrvajúce dunenie kanónov. Každý, kto len mohol, počúval londýnsky i moskovský rozhlas, ktorý denne informoval poslucháčov o veľkých víťazstvách spojencov na všetkých frontoch. Ale zároveň aj uspokojoval aby obyvateľstvo vyčkávalo v trpezlivosti svojich osloboditeľov. Ďalej napomínal ľudí, aby si cennejšie a čo vzácnejšie veci, potraviny, šatstvo atď. ukryli na bezpečnom mieste. Áno, pravdu mal. Len po prechode frontu sme sa presvedčili, že veru mnoho vecí, potravín, šatstva i dobytka frontoví vojaci odsudzili a to v mnohom prípade i násilne. Nemecké oddiely v obci 22. decembra prisťahoval sa do obce nemecký pracovný oddiel v počte asi 90-100 mužov pozostávajúci väčšinou z ukrajinských vojnových zajatcov. Ubytovaní boli v Kultúrnom dome a v miestnej ľudovej škole. Vyučovať sa vtedy nemohlo. Ich úkolom bolo kopanie zákopov pre blížiaci sa front. Kopali nielen vojaci, ale i civilne obyvateľstvo, každý muž bez rozdielu bol povinný sa zúčastniť na kopaní zákopov, ktorých po poli bolo veru dosť. No najviac ich bolo v Močárovskej hore, odkiaľ bol dobrý rozhľad smerom na obec i za ňu. Pozdejšie a už tesnejšie pred frontom prišiel iný oddiel - mínerov. Sebov priniesli i podovážali množstvo výbušnín a rôznych náloží. Pri skladaní z vozov bolo vidieť i menšie letecké bomby, ktoré mali slúžiť ako nálože pri trhaní železničných mostov, ale najviac bolo nášlapových mín. Mínové polia boly na troch miestach: v Sadenci na samom návrší, druhé bolo na lúkach Pod jalšovým naprieč celou dolinou a tretie za pustatinou Samotrč, kde bývajú Líškovci, pod horou v doline Hlinô. Hodné je spomenúť, že títo Nemci na Štedrý večer mali pripravenú slávnosť vianočného stromčeka s nábožným spevom, riadeným vojenským evanjelickým farárom. Po náboženských obradoch, boly vojakom rozdávané rozličné dárky a nádielky potravín. Táto slávnosť bola poriadaná v škole. Úroda Úroda v tomto roku bola neobyčajne dobrá, každý bol s ňou spokojný. Obilia všetkého druhu bolo dosť, len časté dažde hatili žatevné práce, veď toto bolo za daždivého počasia i žaté i posvážané, poschnúť nemalo kedy a preto sa i také dosť vlhké mlátilo, následkom čoho aj mlatba išla pomaly. Žatevné práce boli dosť obtiažne, lebo obilie bolo hodne skrútené. Pri mlátení bol prítomný dohliadací komisár ako v predošlé roky. Sena, košenka ako aj siateho krmu bolo dosť. Zemiakov bolo po stráňach dosť, len na rovinách od vlhkosti hnili. Aj toho roku bolo predpisované povinné odovzdávanie zemiakov 1q 90 Ks. Prebytok obilia, po odpočítaní samozásobiteľskej dávky 210 kg na osobu. notársky úrad v Kalinove predpisoval povinné odpredávanie chlebovín na verejné zásobovanie za 1q 285 Ks. Úroda kukurice bola dosť dobrá, iba že pozde dozrela. Elektrifikácia obce Záujem občanov o elektrifikáciu bol značný. Najväčšiu zásluhu o toto prevedenie mal p. notár Filo, len jemu môže byť obec povďačná, že elektrifikácia bola a mohla byť prevedená ešte toho roku. Inštaláciu previedol ešte cez zimné mesiace 1943-44 Pavel Novák, inštalatér z Banskej Bystrice za cenu 220 Ks od jednej lampy alebo vývodu pre zásuvku. Vzhľadom na tú okolnosť, že on ako jediný inštalatér v obci, všetku prácu prevádzal sám, zavďačil sa obci tým, že inštaláciu ľudovej školy previedol zdarma. Vecný náklad na školu hradila vtedy obec. Sostavená bola aj komisia, ktorá bola poverená aj vyjednávať so Stredoslovenskými elektrárňami v Banskej Bystrici. Jej členovia boli: Pavel Antal v r. 1943 ešte ako komisár obce, ďalej Pavel Paál ml., Pavel Maďar, Ján Antalík drgove, Pavel Antalík bazaľa. Do elektrifikácie sa zapojil aj Ondrej Cirák veľkostatkár z blízkej Priekopy, čo pre neho malo tiež veľkú výhodu a preto prispel sumou 28000 Ks. Peniaze od občanov sa vyberaly od prípojek po 2000 Ks, čím sa zozbieral obnos 160000 Ks. Podpory, ktoré boly obci poskytnuté boly tieto: 40% štát, 20% župa, 15% okres a obci pripadlo ešte 25%. Celý náklad bol cca 240000 Ks. Zapojenie obce elektrickým svetlom sa previedlo dňa 18. apríla za účasti zástupcov Stredosl. elektrární, okresného úradu vtedy ešte v Lovinobani, miestnych činiteľov a iných hostí ako aj miestnych občanov. Za týmto účelom usporiadali veľkú hostinu v kultúrnom dome. Zabili ošípanú, teľa, 3 ovce a niekoľko sliepok a husí. Jesť a piť mohol každý koľko len chcel. Tieto trovy znášali občania sami, teda nie obec ani tí občania, ktorí do elektrifikácie zapojení neboli. Na túto hostinu sa dlho spomínalo. |